8. Duch

Jasperových hostí som moc počas tých dvoch slnečných dní, ktoré vo Forks strávili, nevidel. Doma som sa zastavil len tak často, aby si Esme nerobila starosti. Inak povedané, moja existencia sa oveľa viac podobala strašidlu ako upírovi. Postával som, neviditeľný v tieňoch, odkiaľ som mohol sledovať objekt mojej lásky a posadnutosti – odkiaľ som ju videl a počul v mysliach tých šťastlivcov, ktorí vedľa nej mohli kráčať v slnečnom svetle, niekedy náhodou obtierajúc ruky o jej ruku. Na taký typ kontaktu nereagovala; ich ruky boli presne také teplé ako tie jej.

Nútená neprítomnosť v škole nikdy nebola takýmto utrpením. Ale vyzeralo to tak, že ju slnko rozveseľuje, takže som mu to nemohol až tak zazlievať. Hocičo, čo ju tešilo, som oceňoval.

V pondelok ráno som tajne načúval jednému rozhovoru, ktorý mohol zničiť moju sebadôveru a spôsobiť, že ten čas, ktorý som strávil ďaleko od nej by bol mučením. Ale jeho záver mi deň dosť vylepšil.

Musel som cítiť mierny rešpekt k Mikeovi Newtonovi; nevzdal to tak jednoducho a neodplazil sa ošetriť si rany. Mal viac odvahy, ako som mu pripísal. Plánoval sa znova snažiť.

Bella prišla do školy pomerne skoro a – vyzerajúc, že zámerne vychutnáva slnko pokým svieti – posadila sa na zriedka používané piknikové lavice, čakala na prvé zvonenie. Jej vlasy zachytávali slnečné lúče nečakaným spôsobom, odrážali červený lesk, ktorý som nepredpokladal.

Mike ju tam našiel – zase si čmárala – a bol nadšený, aké má šťastie.

Trýznilo ma to, môcť sa len prizerať, bezmocný, odkázaný len na tiene lesa.

Privítala ho s dostatočným nadšením na to, aby sa cítil ako vo vytržení a ja presne opačne.

Vidíš, má ma rada. Neusmievala by sa takto, keby nie. Stavím sa, že chcela ísť so mnou na ten ples. Zaujímalo by ma, čo je v tom Seattli také dôležité...

Všimol si tú zmenu v jej vlasoch. „Nikdy predtým som si to nevšimol – máš vo vlasoch červený odtieň.“

Keď medzi prstami zovrel prameň jej vlasov, náhodou som zo zeme vytrhol mladú jedľu, na ktorej som mal položenú ruku.

„Iba na slnku,“ povedala. K mojej veľkej spokojnosti sa trochu prikrčila, keď jej ten prameň zastrčil za ucho.

Mikovi minútu trvalo, kým nazbieral dosť odvahy, takže strácal čas spoločenskou konverzáciou.

Pripomenula mu esej, ktorú sme mali v stredu odovzdávať. Podľa jej mierne samoľúbeho výrazu – tú svoju už mala hotovú. On na ňu úplne zabudol a to mu strašne zmenšilo voľno.

Do kelu – sprostá esej.

Nakoniec sa dostal k tomu hlavnému – moje zuby boli zovreté tak silno, že by rozdrvili žulu – a aj tak sa tú otázku nevedel spýtať jasne.

„Chcel som sa ťa opýtať, či si nechceš niekam vyjsť.“

„Aha,“ povedala.

Krátke ticho.

Aha? Čo to znamená? Bude súhlasiť? Počkať – myslím, že som sa poriadne neopýtal.

Sťažka prehltol.

„No, mohli by sme ísť na večeru alebo len tak...a na eseji by som mohol popracovať neskôr.“

Debil – ani to nebola otázka.

„Mike...“

To trápenie a zlosť z mojej žiarlivosti bolo úplne rovnako silné ako minulý týždeň. Zlomil som ďalší strom – snažil som sa udržať na mieste. Tak strašne som chcel utekať cez školský dvor, príliš rýchlo pre ľudské oči, a schmatnúť ju – ukradnúť ju od toho chalana, ktorého som práve v tej chvíli nenávidel tak veľmi, že by som ho mohol zabiť a ešte by som si to aj vychutnal.

Povie mu áno?

„Nemyslím, že by to bol najlepší nápad.“

Zase som dýchal. Moje stuhnuté telo sa uvoľnilo.

Tak ten Seattle bol len výhovorka. Nemal som sa pýtať. Čo som si myslel? Stavím sa, že to kvôli tomu štrašidlu Cullenovi...

„Prečo?“ spýtal sa nevrlo.

„Myslím...“ váhala. „A ak niekedy zopakuješ, čo ti teraz poviem, s radosťou ťa dobijem na smrť – “

Pri zvuku hrozby smrti vychádzajúcej z jej pier som sa nahlas rozosmial. Sojka prekvapene zapišťala a odletela.

„Ale myslím, že by to ranilo Jessikine city.“

„Jessikine?“ Čo? Ale...Och. Dobre. Myslím...Takže...Uf.

Jeho myšlienky už neboli súvislé.

„Vážne, Mike, čo si slepý?“

Aj ja som mal ten pocit. Nemala by od každého očakávať, že je taký vnímavý ako ona, ale v tomto prípade to bolo fakt viac ako očividné. Aj keď sa Mike k pozvaniu Belly na rande prepracoval len horko – ťažko, neuvedomil si, že Jessika s tým až taký problém nemala? Cez tú svoju sebeckosť nevidel nikoho iného. A Bella bola tak nesebecká, že videla všetko.

Jessika. Uf. Wow. Uf. „Och,“ podarilo sa mu povedať.

Bella využila jeho zmätok na odchod.

„Bude zvoniť a nechcem prísť zase neskoro.“

Mike už potom nebol spoľahlivým stanoviskom. Uvedomil si, – ako stále dokola rozoberal ten nápad s Jessikou – že sa mu myšlienka, že by priťahoval Jessiku páči čoraz viac. Bola na druhom mieste, nie až taká dobrá ako, keby to tak cítila Bella.

Ale aj tak je rozkošná. Slušná figúra. Lepší vrabec v hrsti...

No a už bol mimo, zabratý do svojich fantázií, ktoré boli rovnako nechutné, ako keď si v nich predstavoval Bellu, ale tentokrát mi namiesto zlosti len liezli na nervy. Nezaslúžil si ani jednu z nich; ako ľahko ich dokázal zameniť. Po tom som mu už do hlavy nevstúpil.

Keď bola z dohľadu, oprel som sa o chladný kmeň obrovského stromu (nejaký druh stromu, ktorý rastie iba v Amerike a nemá slovenský prekladJ pozn. prekl.) a preskakoval som z jednej mysle do druhej, nespúšťal som ju z očí a bol som rád, keď som sa mohol pozerať cez myšlienky Angely Weberovej. Prial som si, nejako sa jej poďakovať – jednoducho za to, že je milý človek. Pri pomyslení na to, že Bella má aspoň jednu priateľku, ktorá stojí za to, som sa cítil lepšie.

Pozoroval som ju z každého možného uhlu a všimol som si, že je znova smutná. To ma prekvapilo – myslel som si, že slnko jej na perách udrží úsmev. Na obede som ju videl zčasu-načas pokukovať po našom prázdnom stole – to ma rozrušilo. Dodalo mi to nádej. Možno som jej tiež chýbal.

Plánovala si vyraziť s nejakými dievčatami – automaticky som si naplánoval dozor – ale tie plány sa posunuli, keďže Mike namiesto Belly pozval na rande Jessiku.

Takže som išiel rovno k nej domov, robiac rýchlu prehliadku lesa, aby som sa uistil, že nikto nebezpečný sa nepotuluje príliš blízko. Vedel som, že Jasper upozornil svojho takmer-brata, aby sa vyhýbal mestu – citoval moju nepríčetnosť ako vysvetlenie aj varovanie – ale ja som mu nechcel dať ani najmenšiu šancu. Peter a Charlotte nechceli v našej rodine zámerne vyvolávať napätie, ale úmysly sa menia...

Dobre – preháňal som to. Bolo mi to jasné.

Akoby Bella vedela, že ju pozorujem, akoby sa zľutovala nad mojím trápením, keď som ju nevidel – po dlhej hodine vnútri vyšla na zadný dvor. V jednej ruke mala knihu a pod druhou deku.

Potichu som vyliezol na najvyššie vetvy najbližšieho stromu a prezeral som ten dvor.

Rozprestrela si deku na vlhkú trávu, ľahla si na brucho a začala rýchlo listovať v knihe, akoby sa pokúšala nájsť, kde skončila. Čítal som jej cez plece.

Ach – zase klasika. Fanúšička Jane Austenovej.

Čítala rýchlo, prekrižujúc si vo vzduchu členky. Pozoroval som hru slnečných lúčov a vetra v jej vlasoch, keď jej telo zrazu stuhlo a ruka jej na stránke zamrzla. Všetko, čo som videl, bolo, že sa dostala k tretej kapitole, keď hrubo zhrabla tučnú časť strán a obrátila ich.

Letmo som sa pozrel na nadpis – Mansfieldské panstvo. Začínala nový príbeh – tá kniha bola zbierka románov. Zaujímalo ma, prečo tie príbehy tak náhle vymenila.

O malú chvíľku knihu nahnevane zabuchla. So zúrivým, zamračeným výrazom ju odhodila nabok a prevalila sa na chrbát. Zhlboka sa nadýchla – akoby sa chcela upokojiť – vyhrnula si rukávy a zavrela oči. Spomínal som na ten román, ale nepamätal som si v ňom nič tak útočné, aby ju to rozrušilo. Ďalšia záhada. Povzdychol som si.

Ležala veľmi pokojne, pohla sa len raz – odhrnula si vlasy z tváre. Okolo hlavy sa jej rozprestrela gaštanová záplava. Potom bola opäť nehybná.

Dych sa jej spomalil. Po pár dlhých minútach sa jej začali chvieť pery. Mumlala si zo spánku.

Nemožné odolať. Počúval som tak ďaleko, ako sa dalo, zachytávajúc hlasy v okolitých domoch.

Dve polievkové lyžice múky...jeden hrnček mlieka...

Poď! Prehoď to cez tú obruč! Ale, no tak!

Červený alebo modrý...alebo by som si možno mala obliecť niečo neformálnejšie...

Nikto nebol príliš blízko. Zoskočil som na zem a ticho pristál na prstoch.

Toto bolo strašne zlé, strašne riskantné. Ako povýšene som vždy súdil Emmeta pre jeho nerozvážne konanie a Jaspera pre nedostatok disciplíny – a teraz som ja vedome a v divokej bezstarostnosti prehliadal všetky pravidlá – oproti tomu boli ich chyby zanedbateľné. Býval som tým zodpovedným.

Vzdychol som si, ale aj tak som sa bezohľadne plížil do slnka.

Vyhol som sa pohľadu na seba v slnečnej žiare. Stačilo, že moja koža bola kamenná a neľudská v tieni; nechcel som sa vidieť vedľa Belly ešte aj na slnku. Rozdiel medzi nami bol už aj tak neprekonateľný a dosť bolestný na to, aby som mal v hlave ešte aj tento obrázok.

Ale nemohol som ignorovať tie dúhové iskry, ktoré sa odrážali na jej koži, keď som sa dostal bližšie. Čeľusť mi pri tom pohľade strnula. Mohol som byť ešte väčšie monštrum? Predstavil som si jej zdesenie, keby teraz otvorila oči...

Začal som ustupovať, ale ona znova zamumlala, držiac ma tam.

„Mmm...Mmm.“

Nič zrozumiteľné. No, chvíľku si počkám.

Opatrne som jej ukradol tú knihu – natiahol som ruku a keď som bol moc blízko, zadržal som dych –  pre istotu. Začal som dýchať až keď som bol pár metrov ďalej, ochutnával som ako jej vôňu ovplyvnilo slnko a otvorený priestor. To teplo zrejme jej vôňu ešte viac spríjemňovalo. Hrdlo mi horelo túžbou, ten oheň bol opäť čerstvý a divoký, pretože som od nej bol preč príliš dlho.

Chvíľu som to kontroloval a potom – nútil som sa dýchať nosom – som tú jej knihu nechal otvoriť sa mi v rukách. Začala s prvou...rýchlo som si nalistoval tretiu kapitolu Rozumu a citu a hľadal som  v trochu príliš uhladenej próze Jane Austenovej niečo potenciálne rozčuľujúce.

Keď sa mi oči automaticky zastavili na mojom mene – bola tam po prvýkrát predstavovaná postava Edwarda Ferrarsa – Bella zase prehovorila.

„Mmm. Edward.“ Povzdychla si.

Tentokrát som sa nezľakol, že sa prebudila. Jej hlas bolo len tiché, túžobné mrmlanie. Nie vystrašený krik, ktorý by spustila, keby ma teraz zbadala.

Radosť bojovala s odporom k sebe samému. Aspoň sa jej o mne ešte stále snívalo.

„Edmund. Aach...príliš blízko...“

Edmund?

Ha! Vôbec sa jej o mne nesníva, uvedomil som si zlostne. Opäť sa v plnej sile vrátil ten odpor. Snívalo sa jej o vymyslených postavách. Tak, zase tá moja domýšľavosť.

Vrátil som jej knihu a odkradol som sa do úkrytu v tieňoch – kam som patril.

Popoludnie prešlo a ja som pozoroval – znova bezmocný – ako slnko pomaly klesá oblohou a k nej sa cez trávnik plazia tiene. Chcel som ich zatlačiť späť, ale tma bola nevyhnutná; tiene mi ju zobrali. Jej pokožka vyzerala bez svetla príliš bledo – strašidelne. Vlasy mala opäť tmavé, oproti tvári takmer čierne.

Bol to desivý pohľad – ako keby sa Alicine usvedčujúce vízie splnili. Bellin rovnomerný, silný tep mi bol jedinou útechou, zvuk, ktorý tejto chvíli nedovoľoval premeniť sa na nočnú moru.

Uľavilo sa mi, keď prišiel domov jej otec.

Trochu som ho počul, ako bol na ceste k domu. Nejaká nejasná mrzutosť...v minulosti, niečo z jeho pracovného dňa. Očakávanie sa miešalo z hladom – hádal som, že sa teší na večeru. Ale jeho myšlienky boli tak tiché a potlačené, že som si nemohol byť istý; zachytával som len ich podstatu.

Uvažoval som, ako znela jej matka – čo za genetickú kombináciu to bolo, že ju vytvorila takú jedinečnú.

Bella sa prebudila a rýchlo sa posadila, keď pneumatiky auta jej otca prešli po kockovej príjazdovej ceste. Rozhliadala sa okolo seba, vyzerala zmätená tou nečakanou tmou. Na jeden krátky moment sa jej oči zastavili na tieňoch, v ktorých som sa skrýval, ale rýchlo sa zase mihli preč.

„Charlie?“ opýtala sa tichým hlasom, ešte stále civiac do stromov, ktoré obklopovali ten malý dvor.

Dvere jeho auta sa s buchnutím zavreli a ona sa za tým zvukom obzrela. Rýchlo sa postavila a pozbierala si veci– k lesu vyslala ešte jeden pohľad.

Presunul som sa na strom bližšie k ich zadnému oknu pri malej kuchyni a počúval som ich večer. Bolo zaujímavé porovnávať Charlieho slová s jeho tlmenými myšlienkami. Jeho láska a starosť o svoju jedinú dcéru boli takmer neprekonateľné a napriek tomu boli jeho slová triezve a nenútené. Väčšinu času presedeli v družnom tichu.

Počul som ju hovoriť o jej plánoch na nasledujúci večer v Port Angeles, a tak som zdokonalil aj svoje vlastné plány. Jasper Petra a Charlotte nevaroval, aby si držali odstup od Port Angeles. Aj keď som vedel, že sa nedávno nakŕmili a zámerne by nelovili kdekoľvek v okolí nášho domova, radšej ju budem sledovať. Koniec koncov, tam vonku bol vždy niekto z môjho druhu. No a ešte k tomu všetky tie ľudské nebezpečenstvá, o ktorých som nikdy predtým veľmi neuvažoval.

Začul som jej vyslovenú starosť z toho, že nechá otca, aby si sám urobil večeru a usmial som sa na tomto dôkaze mojej teórie – áno, bola opatrovateľka.

A potom som odišiel, vediac, že sa vrátim, keď bude spať.

Nenabúram jej súkromie spôsobom, akým by to urobil pokukujúci pasák. Bol som tu na jej ochranu, nie na to, aby som na ňu chtivo hľadel, čo by bezpochyby spravil Mike Newton, keby bol dosť svižný na to, aby sa pohyboval vo vrcholkoch stromov ako ja. Nebudem s ňou zaobchádzať tak hrubo.

Keď som sa vrátil domov, dom bol prázdny, čo mi len vyhovovalo. Nechýbali mi tie zmätené alebo pohŕdavé myšlienky, pýtajúce sa na moje duševné zdravie. Emmet mi na hlavnom stĺpe nechal prilepený odkaz.

Futbal na Rainerskom poli – poď! Prosím?

Našiel som pero a pod jeho prosbu načmáral jediné slovo – sorry. Tímy mali v každom prípade aj bezo mňa.

Išiel som na ten najkratší lovecký výlet, uspokojujúc sa s menšími, jemnejšími stvoreniami, ktoré nechutili tak dobre ako lovci a potom som sa pred návratom do Forks prezliekol do čerstvých šiat.

Bella túto noc nespala tak dobre. Mlátila do svojich perín, jej tvár niekedy ustarostená, inokedy smutná. Bol som zvedavý, aká nočná mora ju to prenasledovala...a potom som si uvedomil, že som to vážne radšej nechcel vedieť.

Keď rozprávala, väčšinou mrzuto mrmlala ponižujúce veci na Forks. Len raz, keď vydýchla slová „Vráť sa“ a natiahla ruku – nemá prosba – som mal šancu dúfať, že mohla snívať o mne.

Ďalší školský deň, posledný deň kedy ma uväzní slnko, bol takmer rovnaký ako ten predchádzajúci. Bella vyzerala dokonca ešte skľúčenejšie ako včera a ja som rozmýšľal, či sa vyvlečie zo svojich plánov – nevyzerala, že má na ne náladu.

Ale bola to Bella – pravdepodobne uprednostní potešenie svojich kamarátok pred vlastným.

Dnes si obliekla tmavomodrú blúzku a tá farba jej perfektne zvýraznila pokožku – vyzerala až krémovo.

Škola skončila a Jessika súhlasila, že obe dievčatá vyzdvihne – išla aj Angela, za čo som bol vďačný.

Išiel som si domov po auto. Keď som zistil, že sú tam Peter a Charlotte, rozhodol som sa, že si môžem dovoliť dať tým dievčatám nejakú tú hodinku na začiatok. Nikdy by som nezniesol prenasledovať ich a jazdiť pri tom povolenou rýchlosťou – príšerná myšlienka.

Vošiel som cez kuchyňu, neurčito som prikývol na Emmetov a Esmin pozdrav ako som okolo všetkých prechádzal v prednej miestnosti a zamieril som rovno ku klavíru.

Wow, on je späť, Rosalie, samozrejme.

Ach, Edward. Strašne nerada ho vidím takto trpieť. Esminu radosť postupne kazila starosť. Mala by si robiť starosti. Táto love story, ktorú si pre mňa vysnívala, sa každú sekundu čoraz zreteľnejšie prikláňala ku tragédií.

Zabav sa v Port Angeles, pomyslela si Alice veselo. Daj mi vedieť, keď budem mať povolenie hovoriť s Bellou.

Si trápny. Nemôžem uveriť, že si zmeškal zápas len preto, aby si niekoho sledoval spať, bručal Emmet.

Jasper mi myšlienku nevenoval, aj keď tá pieseň, čo som hral znela trochu búrlivejšie než som zamýšľal. Bola to stará pieseň so známou témou: netrpezlivosť. Jasper sa lúčil so svojimi priateľmi, ktorí po mne zvedavo pokukovali.

Aká zvláštna bytosť, myslela si Charlotte veľkosti Alice s bielo-blonďavými vlasmi. A bol taký normálny a milý, keď sme sa videli naposledy.

Petrove myšlienky boli úplne rovnaké, vlastne ako vždy.

Musí to byť tými zvieratami. Z nedostatku ľudskej krvi časom zošalejú, uzavrel to. Jeho vlasy boli presne také svetlé ako tie jej a takmer tak dlhé. Boli veľmi podobní – okrem výšky, keďže bol skoro taký vysoký ako Jasper – ako vo výzore, tak aj v myšlienkach. Vždy som si o nich myslel, že sú výborne vyrovnaný pár.

Všetci okrem Esme o mne po chvíli prestali rozmýšľať a ja som hral tlmenejšie tóny, aby som nepútal pozornosť.

Dlho som si ich neuvedomoval, jednoducho som nechal hudbu, aby ma rozptýlila z toho nepokoja. Bolo ťažké mať to dievča z dohľadu aj z mysle. K ich rozhovoru som sa vrátil, až keď to lúčenie bolo definitívnejšie.

„Ak znova uvidíš Mariu,“ trochu ostražito hovoril Jasper, „odkáž jej, že jej prajem všetko dobré.“

Maria bola upír, ktorý ich oboch vytvoril – Jaspera v druhej polovici devätnásteho storočia a Petra viac nedávno, v štyridsiatych rokoch. Raz Jaspera navštívila, akurát sme boli v Calgary. Bola to rušná návšteva – okamžite sme sa museli presťahovať. Jasper ju slušne požiadal, aby si v budúcnosti udržiavala odstup.

„Nemyslím, že to bude v dohľadnej dobe,“ povedal Peter so smiechom – Maria bola nepopierateľne nebezpečná a medzi ňou a Petrom veľa lásky nezostalo. Peter bol nakoniec nástrojom Jasperovho zlyhania. Jasper bol vždy Mariin obľúbenec; to, že ho raz plánovala zabiť, považovala za nepodstatný detail. „Ale ak sa to stane, určite odkážem.“

Potom si potriasli rukami a pripravovali sa na odchod. Nechal som pieseň, ktorú som práve hral, vytratiť sa do neuspokojivého konca a rýchlo som sa postavil.

„Charlotte, Peter,“ povedal som a kývol som im.

„Rada som ťa opäť videla, Edward,“ povedala Charlotte pochybovačne. Peter mi len na oplátku kývol.

Blázon, hodil po mne Emmet.

Idiot, pomyslela si zároveň Rosalie.

Chudák chlapec. Esme.

No a Alice hrešiacim tónom. Idú rovno na východ do Seattlu. Nikam blízko Port Angeles. Videním mi to dokázala.

Predstieral som, že som to nepočul. Moje výhovorky boli už aj tak dosť chabé.

Konečne v aute, som sa cítil uvoľnenejšie; to robustné mraučanie motora, ktorý mi Rosalie posilnila – minulý rok, keď mala lepšiu náladu – bolo upokojujúce. Bola úľava byť v pohybe, vedieť, že každou míľou, ktorá preletí popod moje pneumatiky  sa dostávam bližšie k Belle.